Stojím pred veľkým zeleným domom v tichej pražskej štvrti Dolní Měcholupy na Prahe 15. Zvonku to nie je ničím špeciálna budova a popri prechádzke by ste si ju pravdepodobne nevšimli. V jej vnútri sa však odohrávajú príbehy, aké si len málokto dokáže predstaviť. Nachádzam sa pred detským domovom Radost.
Na zvončeku na predných dverách je napísané „Zvoňte, prídeme hneď. Ak neprichádzame, nie sme doma.“ Nad nápisom, aký by ste očakávali na dome, v ktorom býva bežná rodina sa pousmejem a zvoním. Po chvíľke mi otvára dvere riaditeľ zariadenia Aleš Sládek, prívetivo ma pozýva dovnútra a zavedie ma do kancelárie.
Skôr rodina než detský domov
Po chvíľke prichádza do práce riaditeľ spoločnosti a manažér Daniel Walbröl, s ktorým sa začíname rozprávať o tomto zariadení. Dozvedám sa, že detský domov funguje na princípe klasickej rodiny. Všetkých 16 detí, ktoré v domove momentálne žijú pomáha s varením, nákupmi a upratovaním a každé z nich má vlastnú izbu. Domov je rozdelený na dve bytové jednotky a v každej z nich sa nachádza kuchyňa, jedáleň a obývačka. V suteréne je tiež práčovňa s troma práčkami, ktoré môžu deti samé využívať.
„Vychovávateľ vedie domácnosť a deti zapája do činnosti. Pýta sa, či majú hotové domáce úlohy, pozýva ich k pomoci s domácimi prácami a pomáha im,“ vysvetľuje mi riaditeľ. Všetci sa tu oslovujú menami a oficiálnosti idú stranou. „My nemáme klubovňu, my máme obývačku. Nemáme vychovávateľnu, ale kanceláriu. Je pre nás dôležité, aby deti cítili, že tu majú skutočné rodinné zázemie,“ dopĺňa.
Detský domov vždy pracuje s menším počtom detí, pretože im umožňuje aplikovať spomínaný rodinný prístup a osobitnú starostlivosť, ktorú si každé dieťa zaslúži. Vďaka tomuto štýlu výchovy deti vychovávateľom plne dôverujú a len málokedy sa objaví nejaký väčší problém. Podľa riaditeľa by takto mala fungovať väčšina detských domovov a pri tejto debate narážame na jeden z najväčších problémov, ktorý sužuje zariadenia tohto typu.
Problémy im robí najmä nezáujem štátu
„Väčšina detských domovov bola presťahovaná do starých budov a zámočkov na periférie a odľahlé miesta už počas komunizmu a dodnes sa nič nezmenilo. Malý záujem od štátu a boje medzi Ministerstvom školstva a Ministerstvom sociálnych vecí tak majú za dôsledok sústreďovanie veľkých kapacít detí v malom počte zariadení,“ opisuje problém manažér spoločnosti.
Z tohto problému pramení podľa Daniela Walbröla aj to, že umiestnenie detských domovov na periférie komplikuje deťom integráciu do fungujúcej spoločnosti a bráni im v plnohodnotnom realizovaní sa, pretože väčšina z nich sa nikdy poriadne nedostane do väčšieho mesta. „Nie je v poriadku, že Praha má tak málo domovov. Každá časť Prahy by mala mať vlastné zariadenie pre zopár svojich detí. Bolo by to jednoduchšie a výhodnejšie pre všetky strany,“ hovorí Walbröl.
Útočisko pre deti zo smutnými príbehmi
Deti v Radosti pochádzajú z rôznych pomerov. Sú tu deti, ktoré majú len jedného rodiča, ktorý sa o nich nedokáže postarať, tie, ktoré pochádzajú z rodín kde panuje alkoholizmus či domáce násilie, no sú tu aj extrémne prípady detí, ktoré boli zneužívané a týrané. Často to je kombinácia viacerých faktorov, ktorá môže za to, že sa dieťa ocitá v tomto zariadení. Každé si so sebou nesie vlastné bremeno a preto je každému z nich venovaná špeciálna pozornosť, aby sa s týmito traumami dokázalo vyrovnať a správne vkročiť do života. „Deťom platíme psychoterapie, chodia na krúžky a snažíme sa im vybudovať zdravé sebavedomie.“
Na otázku s akým najsilnejším príbehom sa riaditeľ spoločnosti stretol mi odpovedá stručne: „Tých je tak veľa, že vám na to nebude stačiť pamäť mobilu. Príbeh každého dieťaťa je tak silný, že by sme tu boli do zajtra.“
Jedným z ďalších špecifík detského domova Radost je to, že tu žijú deti bez porúch chovania vo veku od 10 rokov. „Sú to dobré deti, ktorým jednoducho chýba rodinné zázemie.“ Domov sa špecializuje na integráciu detí do spoločnosti. Pri prijímaní do zariadenia sa prihliada na to, či je takýto druh starostlivosti pre dieťa vhodný. „Niektoré deti potrebujú väčšiu režimovosť a prísnejšiu štruktúru dňa. K nám chodia tie, ktoré dokážu samé chodiť do školy, ktoré majú snahu sa zapájať do spoločnosti a nadväzovať kontakty. Aj samotní sociálni pracovníci už vedia, kam majú ktoré dieťa zaradiť,“ opisuje riaditeľ.
Dôkladná príprava na život
Na integráciu do spoločnosti a prípravu na dospelosť kladú v Radosti dôraz. „Deti v domovoch žijú vo veľkom tlaku z toho, čo s nimi bude keď budú dospelí. Rodina zlyhala a oni nemajú žiadnu oporu ani istotu vo vonkajšom svete a často ani v sebe samom.“ Kvôli tomuto problému mladým ľuďom v domove ponúkajú takzvané tréningové byty.
Od 18 do 26 rokov môže mladý človek ostať v detskom domove ak navštevuje denné štúdium. Práve pre týchto mladých dospelých bol zriadený tréningový byt na neďalekom sídlisku. V tomto byte momentálne žijú traja ľudia a učia sa hospodáriť s peniazmi, starať sa o domácnosť a vychádzať nielen medzi sebou ale aj so susedmi. Detský domov im poskytuje mesačné financie a je na nich ako s nimi naložia. „Je to ako keď odídete na vysokú školu a finančne vás podporujú rodičia, ale vy sa už o seba musíte postarať sami,“ konštatuje riaditeľ.
Aj po úplnom odchode z domova sa odchovanci stále môžu obrátiť na zamestnancov ak potrebujú poradiť alebo pomôcť v bežných životných situáciách. „Ide nám o to, aby vedeli, že niekde majú stále nejakú oporu a nie sú na to sami.“
Kristína Kuzmíková
