Věra je veľmi zaujímavé predstavenie, a to nie len vďaka bravúrnym hereckým výkonom Ivany Chýlkovej v hlavnej úlohe či Bolka Polívky pod taktovkou úspešnej režisérky Alice Nellis. Inscenácia nastavuje spoločnosti kritické zrkadlo. Divákov nevšednou formou núti zamyslieť sa nad problémami, ktoré sa, bohužiaľ, stali súčasťou našich životov.
Nedávno som navštívila pražské činoherné divadlo známe ako Studio DVA. Divadelná sála sa naplnila návštevníkmi, ktorí sa rozhodli si užiť umelecký zážitok z inscenácie založenej na scenári českého dramatika Petra Zelenky. Hlavná hrdinka Věra je riaditeľkou castingovej agentúry, ktorá zdanlivo uľahčuje životy umelcov, či už ide o tzv. PR alebo zabezpečovanie hereckých rol. Věra je až po uši zahrabaná v strastiach sveta konzumu, no ako to už býva, svoju silnú túžbu po honbe za úspechom si neuvedomuje dostatočne.
Karierizmus a ľudská potreba mať stále viac tu vždy bola aj bude. Nie nadarmo sa vraví, že veľká kopa pýta viac. Avšak nikdy nebola žiadostivosť po zvyšovaní sociálneho kreditu citeľná do takej miery ako dnes. Mnohí sa možno už ani len nezamyslia nad tým, že úskalím karierizmu nie je len to, že ľudia väčšinu svojho času venujú práci a profesijnému rastu. Ide o omnoho závažnejší a komplikovanejší spoločenský problém, ktorý na nás číha neustále.
„No pain, no gain“
Isto každý z nás, kto disponuje účtom na sociálnych sieťach, narazil minimálne raz na motivačný citát, ako je napr. tento od Winstona Churchilla: „Úspech nie je konečný, neúspech nie je fatálny. Odvaha pokračovať je to, čo sa počíta.“ Niekto sa nad ním len pousmeje a svoj pohľad posunie k ďalšiemu príspevku. Zatiaľ čo iných neustále inšpiruje k napredovaniu, a tak sa zaseknú v nekonečnej špirále potreby byť lepšími a významnejšími. Chcú sa stať tými vyvolenými, čo vo svete niečo znamenajú. Samozrejme, motivačné citáty sú len banálnym príkladom, no treba si byť vedomý, že podobných podnetov je v našom prostredí neúrekom, iba sa nad nimi často ani len nezamyslíme.
Karieristky
Predstavenie Věra načrelo aj do citlivejšej problematiky karierizmu, konkrétne do konfliktu medzi profesijným rastom a túžbou po materstve v novodobých ženských životoch. Zrušenie konvenčných postavení pohlaví v rodine a spoločnosti v druhej polovici minulého storočia prirodzene prinieslo aj iniciatívu žien v oblasti vzdelania a kariéry.
„Myslím si, že v dnešnej dobe sa už v škole hrozne tlačí na ambície. Stále chcú po ľuďoch, aby mali nejaké nadštandardné výkony,“ spomenula Ivana Chýlková v rozhovore pre ČT. Podľa Českého štatistického úradu v súčasnosti na českých vysokých školách študuje približne o pätinu viac žien než mužov. Lepšie vzdelanie vedie k lepšie plateným pozíciám. Lepšie platené pozície vedú k väčšej vyťaženosti, no a väčšia vyťaženosť vedie k ráznemu selektovaniu životných priorít. Věra si prineskoro uvedomila, že jej prirodzený materinský pud bude z biologických dôvodov navždy nenaplnený. Nanešťastie si dovolím tvrdiť, že sa v trpkom osude hlavnej hrdinky môže nájsť mnoho ambicióznych žien.
Vyhorieť sa dá aj bez ohňa
Ďalším nezanedbateľným následkom extrémneho karierizmu sú aj psychické problémy, ktoré často vyústia až do tzv. stavu vyhorenia. Človeka zo dňa na deň pohltí pocit mentálneho nenaplnenia. Odrazu všetko, čo doposiaľ dávalo zmysel, už viac zmysel nedáva. Rada by som povedala, že som za svoj život ešte nestretla karieristu v podobnom stave skľúčenosti, no opak je pravdou.
Jeden môj známy zastával post generálneho manažéra v pomerne vplyvnej firme, ktorá vyrába biopalivá. Tento manažér mal na starosti vedenie niekoľko tisíc podriadených. Svojej práci sa venoval od rána až do neskorého večera, bez ohľadu na víkend či nejaký sviatok. Až sa jedného dňa prebudil s neutíchajúcimi depresiami. Všetkého mal už plné zuby, preto opustil svoj pracovný post a vybral sa na niekoľko mesiacov pracovať do slovenských lesov ako drevorubač. Prostredie mu pomohlo vyčistiť myseľ a z lesov sa vrátil ako znovuzrodený. Zrazu pochopil, že mu práca na úkor psychického zdravia za to nestojí. Síce sa vrátil späť do firmy, v ktorej pracoval, avšak už na nižší, nie tak časovo náročný a stresujúci, post.
Tento príbeh môžeme považovať za jeden z tých, čo končia „happyendom“, no nie vždy je tomu tak. Výstižne to zhrnul americký profesor Hugh Nibley: „Karierizmus je presvedčenie radšej vládnuť v pekle, než slúžiť v nebi.“ Věra nakoniec skončila úplne na dne, zavretá v psychiatrickom ústave bez peňazí, bez priateľov, bez rodiny… Tak, prosím, nikdy nedopadnite ako Věra.
